Keď nás nedostatok lásky učí hovoriť „nie“

„Je to, akoby vo mne sedelo celé nákladné auto výbušnín v podobe hnevu  – a nemám ich kam dať,“ povedala Hanka pri prvom stretnutí. Hlas sa jej jemne triasol, hoci navonok pôsobila pokojne. Jej tvár však prezrádzala všetko: bolesť, staré rany, ktoré boli roky zasunuté hlboko pod povrchom, no nikdy ju neopustili.

Rozprávala tak, akoby recitovala dávno naučený text – bez prežitku, bez emócií.
„Môj terapeut mi raz povedal, že keď hovorím o zneužívaní, zniem, akoby som čítala nákupný zoznam,“ dodala potichu. Ja som ju len ticho počúvala a vnímala, čo v nej tie potlačené emócie zanechali.

Najväčším zápasom pre ňu bolo stanovovanie hraníc:

• V práci sa na ňu valilo čoraz viac povinností. Nestíhala, no úlohy neodmietala. Nedokázala povedať nie – hoci jej telo už dávno volalo po oddychu.
• Doma jej partner hľadal riešenia, ale Hanka nevedela, ako reagovať. Radšej mlčala, len aby predišla konfliktu. A v tom tichu sa stále viac a viac potláčala.
• Deti kričali, hádali sa, a Hanka sa uzatvárala – nevkladala sa do toho, len nech je pokoj. Radšej znesie napätie, len nech nie je ešte horšie.
• Finančne bola úplne vyčerpaná. Roky investovala do vecí, ľudí, „dobrých nápadov“, ktoré jej sľubovali zázraky – no odmietala povedať nie, aj keď cítila, že by mala.
• Rodičia jej často požičiavali peniaze, ale vzťah bol plný manipulácie a emočného tlaku. Nedokázala im povedať: „Stačilo.“ Bála sa, že stratí ich priazeň – a s ňou aj zvyšky bezpečia.

Stanoviť hranice bolo pre Hanku oveľa ťažšie ako pre niekoho, kto v živote aspoň raz zažil prijatie a bezpodmienečnú lásku.

Predstav si, že máš po svojom boku niekoho, kto ťa úprimne miluje a prijíma.
Keď mu povieš, čo ťa bolí, nebráni sa, neospravedlňuje svoje správanie. Len ťa počúva. A možno povie niečo ako:
„Je mi to ľúto. Nechcela som ti ublížiť. Ďakujem, že si mi to povedala. Urobím všetko pre to, aby sa to už nezopakovalo.“

V takom vzťahu je stanovenie hraníc prirodzené. Cítiš sa bezpečne. Vieš, že tvoje hranice budú rešpektované.
Je to, ako keď ťa prikryje mäkká deka: nemusíš nič vysvetľovať, nemusíš sa brániť.
Ten druhý chápe, že hranica nie je zbraň. Je to starostlivosť o seba. O tvoje telo, emócie, dušu.
Hranica sa nestavia proti druhému – ale v prospech seba. A v skutočnosti môže byť mostom k ešte hlbšiemu spojeniu.

Lenže Hanka nič také nepoznala. Láska a prijatie, po ktorých túžila, jej boli vždy vzdialené. V jej rodine hranice znamenali vzdor, útok, nebezpečenstvo.
Ak sa ako dieťa pokúsila povedať „nie“ alebo vyjadriť nesúhlas, narazila na hnev, odmietnutie, trest.

A tak si do života niesla tichú pravdu: stanoviť hranice je nebezpečné.

Aj v dospelosti, keď sa pokúsila povedať druhým, čo cíti alebo potrebuje, stretávala sa s nepochopením.
Ľudia jej úprimné prosby vnímali ako kritiku. Brali ich ako útok. A ona si ich preto radšej nechávala pre seba.

To, že nedokázala rešpektovať vlastné potreby, nebolo znakom slabosti – ale následkom toho, že nikdy nezažila lásku, ktorá by jej to umožnila.

V priestore SomatoDrámy® sa Hanka začala znovu prepájať so svojím telom.
Učila sa cítiť napätie, hnev, smútok – emócie, ktoré v sebe roky potláčala.
Telo jej ukazovalo, kde sú hranice, ktoré nikdy nesmela postaviť.
A práve v hre objavila, že cez telo môže začať prepisovať staré vzorce.

Začala si dovoľovať prežívať nový pocit:
Ako chutí, keď tvoje „nie“ niekto skutočne prijme.
Ako to je, keď ťa niekto neodmietne, keď si dovolíš byť sama sebou – a zostávaš v bezpečí.

Minulosť sa nezmazala. Ale Hanka v sebe objavila nový priestor.
Tiché, silné miesto, kde sa mohla učiť – krôčik po krôčiku – vytvárať zdravší vzťah so sebou.

Pretože hranice nie sú vzdialenosť.
Sú pozvanie.
A láska, ktorá ich rešpektuje, nás dokáže spojiť ešte hlbšie než tá, ktorá ich nevidí.