Tvár bolesti

Tvár bolesti sa často ukazuje inde a nie tam, kde ju hľadáme.

Zuzka si myslela, že to má už dávno za sebou. Tri roky po rozchode mala pocit, že minulosť je uzavretá a život ide ďalej.

A predsa – jednej noci sa náhle zobudila a nedokázala zaspať.

Myseľ bez pokoja

Myseľ sa rozbehla.
– Čo ak to stále nosím v sebe?
– Čo ak to nikdy celkom neodíde?

Keď prišla ku mne, pozvali sme na koberec postavy, ktoré stelesňovali jej vnútorný svet.

Bol tam Mozog – neúnavne šrotujúci, vyčerpaný.
Srdce, ktoré sa pokúšalo situáciu zjemniť: – Čo keby sme si radšej pripomenuli niečo pekné?
– Aké pekné? – skočilo mu do reči Ego. – Myslíš tie klamstvá? Alebo tie otázky, na ktoré sme nikdy nedostali odpoveď?

Bolestivé vety

A vtedy to prišlo. Bolestivé vety, ktoré už dlho čakali, aby mohli byť vyslovené:

– On mi klamal, a predsa som sa ospravedlňovala ja.
– On zraňoval, a ja som sa cítila vinná.
– On sa odo mňa odvrátil, a ja som sa stále držala.

Keď telo odkazuje

Na koberci stála aj Bolesť krížov. Mlčky, stiahnutá do seba.

– Ty si tu stále? – opýtala sa Zuzka.
– Vždy – odpovedala. – Len sa niekedy ukryjem hlbšie.

Keď sa Bolesť krížov priblížila, Zuzke zvieralo hrdlo. Na hrudi pocítila tlak. Rozplakala sa. A slzy sa nedali zastaviť.

Ale neplakala kvôli nemu.
Bola to iná bolesť.
Hlbočizná, stará, dávno potlačená.

Dieťa vo vnútri

– Čo ti pripomína ten dotyk? – spýtala som sa potichu.
– Mňa… ako malé dieťa – zašepkala.

Dievčatko, ktoré sa márne snažilo pochopiť, prečo je mama taká chladná.
Dievčatko, ktoré sa učilo byť tichým, aby nevyvolávalo hnev.
Dievčatko, ktoré sledovalo otca – niekedy bol nežný, zobral ju na kolená, pohladil po vlasoch, inokedy kričal, hádzal vecami.

A tak sa naučila, že láska nie je bezpečná.
Že za každý teplý moment treba zaplatiť.
A že ak bude tichá a nenápadná – možno sa vyhne hnevu.

Reparenting

Zuzkin pohľad sa zjemnil, oči sa znovu zaliali slzami.
Neplakala pre muža. Plakala za dievča v sebe, ktoré nikdy nedostalo to, čo tak veľmi potrebovalo.

– Takže ty si tu nebola kvôli nemu… – obrátila sa k Bolesti krížov.
– On ma len privolal na povrch. Ale ja som tu bola vždy – znela odpoveď.

Mozog utíchol. Ego si potichu vydýchlo. Srdce vystúpilo dopredu.

Nový príbeh

Bolesť krížov sa k nej pomaly priblížila. Už nebola len symptómom.
Zmenila sa na obraz dieťaťa – malej Zuzky, ktorá túžila po láske a bezpečí.

A v tom momente si Zuzka uvedomila:
táto bolesť nie je len fyzická. Je to odkaz tela.

SomatoDráma ponúka práve tento priestor.
Bezpečný, rešpektujúci, živý.

Ak cítiš, že minulosť v tebe stále žije – pozývam ťa na liečivú hru.
Tu neuvidíš len svoju bolesť.
Uvidíš aj možnosť.
Možnosť napísať nový príbeh – s nehou, porozumením a dôverou vo vlastné srdce.